Odvoz odpadu

Po Ut St Št Pia So Ne
31 1 2 3 4 5 6
7 8 9 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31 1 2 3

Faktúry

€

Napíšte nám

kontaktný formulár

Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Náhodný výber z galérie

Navigácia

Obsah

Rozhovor s manželmi Rovňákovymi

V máji tohto roku oslávil pán učiteľ Rovňák svoje osemdesiate narodeniny. Pri tejto príležitosti sa uskutočnil rozhovor s obidvoma manželmi, ktorý si môžete teraz prečítať.

Rozhovor s manželmi RovňákovymiOdkiaľ pochádzate a kde ste vyrastali?  Pán Rovňák: Narodil som sa v Tibave a tam som žil až do svojich dvadsiatich troch rokov.  Vtedy som opustil Tibavu a prišiel som do Davidova. Pochádzam z troch detí. Mal som staršieho brata a mladšiu sestru. Rodičia boli poľnohospodári. Detstvo som mal šťastné, vyrastal som v rímskokatolíckej rodine. Študoval v ťažkých povojnových časoch.

Pani Rovňáková: Pochádzam z dedinky Ťahyňa pri Pavlovciach nad Uhom. Taktiež ako manžel, aj ja som vyrastala vo veľmi veriacej rodine a bola som od každého milovaná.

Ako ste sa spoznali?  Pani Rovňáková: Navštevovali sme spoločné gymnázium, ibaže ja som bola mladšia. Kamarátila som sa s manželovou sestrou. Kým bol na vojne, ja som zmaturovala a dostala som svoje prvé miesto v Tibave. Takto sme sa postupne zbližovali. On po ukončení vojenskej služby, odišiel učiť do Davidova a tak som po svadbe v roku 1954 začala v Davidove učiť aj ja.

Rozhovor s manželmi RovňákovymiAké boli vaše začiatky v Davidove?  Pán Rovňák: Do Davidova som prišiel v roku 1953. Začiatky boli veľmi ťažké, situácia tu bola veľmi zlá. Autobusové spojenie do Vranova bolo skromné. Ráno tam, večer naspäť. Dedina bola zničená vojnou. Bolo tu niekoľko murovaných domov, ostatné postavil štát. Keďže bola vyhorená aj škola, učilo sa v drevenom baráku. V čase keď som tu začínal, dva týždne sa nevyučovalo.  Neskôr sa učilo v prenajatých priestoroch vo farskej budove. Prišiel som však s veľkým elánom. Mal som túžbu pomáhať tam, kde je to potrebné. Deti na tom boli aj po vedomostnej stránke dosť zle. V Davidove sa učilo len po piaty ročník. Po tom už mali nastúpiť do školy v Sačurove. No po týždni niektorí zbadali, že nezvládajú náročnejšie učivo a tak školu navštevovali nepravidelne. Často zostávali doma aj z toho dôvodu, že museli pomáhať na hospodárstve. Nebolo stredoškolákov, ani vysokoškolákov. Na škole v tom čase bolo 126 detí, ktoré som učil sám, od rána do tmy a to po celý rok.

Pani Rovňáková: Ešte predtým než som tu prišla aj ja, manžel už v Davidove rok žil. Býval u nebohého pána Michala Lišku v jednej izbičke. Tá mu slúžila aj ako riaditeľňa. Keď som prišla ja, hľadali sme si vhodné ubytovanie. Veľmi sa nám v tom nedarilo, lebo v tom čase sa ľudia obávali prijať učiteľa na byt. Náš predchodca bol totiž zaistený. Po celodennom hľadaní nás prijala pani Anna Petríková. Učili sme naďalej vo farskej budove. Žiaci boli zadelení do dvoch tried. Učila som druhý, štvrtý a piaty ročník. Spolu 64 detí v jednej triede. Súčasná škola sa začala stavať v roku 1970. Do novej školy sme sa nasťahovali v roku 1972. Dovtedy sme bývali aj u pani Zuzany Kačurovej. Kým sme sa nasťahovali do školy, sťahovali sme sa viac krát. Išlo o obdobie takmer dvadsiatich rokov, kým sme mali konečne normálne bývanie.

Čo rozhodlo, že ste tu zostali bývať? Pani Rovňáková: Keď bola škola dokončená, ja som chcela ísť z Davidova preč. Už sme tu prežili dosť, mali sme štyri deti… No manžel mi vtedy povedal: „ Teraz, keď už sme toho toľko prežili? Keď už konečne budeš mať vodu, kúrenie? Nechceš vedieť ako žijú ľudia? Ja z bojiska neutečiem. Robiť treba všade a ľudia sú všade prajní aj neprajní.“ Tak sme zostali.

Rozhovor s manželmi RovňákovymiCelý váš život bol úzko spätý so školou. Čomu sa venujete dnes? Pán Rovňák: Máme veľkú lásku k pôde. Aj dnes sa venujeme záhradke. Pôdu sme dostali zadarmo od Pána Boha, treba ju obrobiť a starať sa o ňu.  Keď som tu prišiel, ešte tu bola zdravá príroda a obrobená zem. Dnes ľudia prestali pracovať. Vidíme, že je tu pustatina. Pohyb však potrebujeme všetci kvôli zdraviu. Preto je dôležité pracovať aspoň v záhrade, kým nám to zdravie dovoľuje.

Keď sa obzriete späť do rokov, kedy ste učili…na čo najradšej spomínate? Pani Rovňáková: Tešilo ma, keď deti prospievali, dosahovali dobré výsledky vo vyučovaní, v prednese prózy a poézie, v divadle. Mohli úspešne pokračovať v štúdiu aj na vysokých školách. Dnes sú stredoškoláci a vysokoškoláci skoro v každom dome. Dobre sa uplatňujú v každodennej práci a robia dobré meno našej obci.

Čo bolo naopak ťažké? Pani Rovňáková: Trápilo ma, keď sa deťom nedarilo, keď bol v rodinách nepokoj a deti trpeli.

Čo je podľa vás najdôležitejšie v prístupe k deťom?

Pani Rovňáková: Láska. Určite láska a dohovor. Veľa času sme využili na to, aby sme sa s deťmi rozprávali o úcte a láske k rodičom i starším ľuďom.

Pán Rovňák, pamätám si, ako ste hrávali na akordeóne. Zahráte si ešte aj dnes? Všetky hudobné nástroje, na ktorých si pamätáte ako som hrával, zostali v škole. Aj klavír a akordeón. Hral som aj na mandolíne. Doma máme klavír, na ktorom si občas rád zahrám. Keď rozprávame o hudbe, spomínam si na roky minulého režimu, keď sa s deťmi nesmelo spievať koledy a piesne s náboženským obsahom. Vtedy som deti učil len melódie týchto piesní, napr. Tichú noc. Teda nevedeli čo spievali, no tie piesne neskôr v chráme rozpoznali.

Pán Rovňák, venujete sa ešte včelárstvu? K včelárstvu som sa dostal vďaka manželkinmu otcovi, ktorý bol veľkým včelárom. Asi tri roky už včely nemám, aj kvôli zdravotným problémom.

PRozhovor s manželmi Rovňákovymiani Rovňáková, mnohí nevedia, že ste mimoriadne zručná vo výrobe a zdobení perníkov. Odkedy sa tomu venujete? Už počas učiteľskej služby sme mali rôzne krúžky šikovných rúk, kde sme sa venovali takýmto činnostiam.  No nebol na to čas, tak viac som sa tomu začala venovať až na dôchodku. Ja som samouk, nikto ma k tomu neviedol. No vždy ma zaujímalo všetko krásne.

Pani Rovňáková, mnohých ste pripravovali na recitačné súťaže. Čo si najradšej prečítate dnes? Mám veľkú radosť, keď si môžem prečítať dobrú knihu aj dnes. Mám rada knihy historické, dobrú beletriu a zaujímajú ma aj knihy pre deti, keďže mám už vnúčatá. Kedysi nebol veľmi prístup k náboženskej tlači, tak si dnes s radosťou prečítame Katolícke noviny, Sväté písmo a aj inú náboženskú literatúru. Radi počúvame relácie z rádia.

Tento rozhovor budú čítať aj mnohí vaši bývalí žiaci. Čo by ste im chceli popriať, alebo odkázať? Pán Rovňák: Rob to, čo máš robiť a nie to, čo chceš robiť. Lebo ak si dovolíš všetko, čo sa ti zachce, privedie ťa to na zlé cesty. No dobro, ktoré máš robiť, ťa privedie k tvojmu vytúženému cieľu.

Pani Rovňáková: Našim žiakom chceme odkázať, aby žili statočný život a pamätali na to, čo sme ich v škole učili. Prajeme im zo srdca zdravie, šťastie, lásku, porozumenie v rodinách, aby boli úspešní v práci a mali radosť zo života. Všetko najlepšie.